Brno - Česká republika, SUPER 24.6.2023

Na preteku Spartana bojujete so súpermi, časom, alebo so sebou. Je tu ešte jedna možnosť, že nebojujete s nikým, ale bežíte pre radosť. Keď bojujete so súpermi je to skvelé, pretože je tu predpoklad, že ste zdravý, natrénovaný a určite ste súťaživý typ. Druhá možnosť, je väčšinou vtedy, keď na súperov nemáte, bojujete len s časom, ktorý si dáte, že by ste ho chceli dosiahnuť. Najhoršia je tretia možnosť, bojovať sám so sebou. Je to hlavne vtedy, keď idete na Spartana a máte zdravotné problémy. Najprv sa musíte namotivovať, že to má zmysel a následne na trati je to už len o prežití v bolesti. Na tomto Spartanovi som zažil túto variantu. Štartoval som zo zraneným kolenným väzom. Každý krok bol o pichľavej bolesti v kolene. Vedel som, že to bude utrpenie ale ma motivovali 2 faktory. Som škrob a nechať prepadnúť investované peniaze do lístku, cesty, ubytovania som nechcel. Druhý dôvod, ktorý som mal bol o mojom chtíči, že predsa chcem spraviť tento rok aspoň dvojitú trifektu a na to už nemám inú možnosť, len dať tohto Supra. V kútiku duše môžem ešte  spraviť aj trojitú, ale to by som musel ísť v novembri do Sparty, čo ma tiež v celku láka.
Stačí filozofie, poďme na to ako to celé prebiehalo.

Dlhodobejšie mám problémy s kolenným väzom. Pred týmto pretekom som mal 2 týždňovú bežeckú pauzu a do štvrtka som už bol bez bolesti pri chôdzi. No štvrtok a piatok sme organizovali firemnú konferenciu v Tatrách v Podbanskom. Večerný program bola aj nočná diskotéka a čo sa udialo? V piatok ráno sa zobudím a bolesť je späť pri každom kroku. Idem napriek tomu do Brna s vierou, že hádam sa to trošku napraví. Tá jedna noc v kľude nepomohla a tak som sa postavil na štart zatejpovaný a s bandážami, pre istotu na obidve kolená. V hlave mám len jedno, že idem si to odkráčať. Trať podľa zverejnenej mapy nemala byť náročná. Len 10,9 km a prevýšenie 537 m. Prekážky štandardné pre náročnosť Super.

Na štarte o 8,40 hod. som na trať v AGE kategórii „vyšiel“ posledný, aj tak by ma každý predbehol. Pokúsil som sa pobehnúť, ale nešlo to. Na začiatku trate to bol aj záhul na moje ego, lebo po štarte nás preháňali hore dole po lúke oproti štartu, kde nás  bolo krásne vidieť z festival arény. No čo už, ja posledný a každým krokom som strácal. Krok za krokom, ľavá noha pichnutie v kolene, rýchle prehupnutie, pravá noha, a tak dokola. Zažil som to už v Rumunsku. Tam som si to odkráčal cca 6 hodín na 14-tich záverečných km. Tu som vedel, že to bude možno nejaké 3 hodiny. To sa predsa ešte dá vydržať. V hlave si vravím, hm, tak si aspoň vyskúšam dať prekážky, keďže budem bez nejakého veľkého fyzického  vyčerpania pri sile. Aj tak bolo. Prekážky na ruky skoro na pohodu. Monkey bar úplne s ľahkosťou, prvýkrát som dal Beater, a v závere aj Multirig bez väčších problémov. Kde som úplne zlyhal, klasicky Twister. Olympus som sa zošmykol za polovicou. Bál som sa oprieť poriadne o nohu a tak som sa opieral o boľavé kolená.
Zdolávanie Balance beam bola sranda, lebo pred prekážku nejakých 10 m dali kaďu s vodou cez ktorú musel každý prejsť a boli sme mokrý do pol pása. Drevo bolo samozrejme už mokré a šmykľavé. 9 z 10 ľudí spadlo. To som ešte nevidel takúto prekážkovú tragédiu:o)

Keďže sme boli v kraji, kde veľké kopce nie sú, tie výškové metre nazbierali na trati tak, že nás hnali po šikmých lúkach hore dole. Bol to na moje kolená záhul, ale opatrne som to dával. Len ten pohľad na moju tvár nebol asi príjemný. Počas tohto utrpenia som sa zamýšľal ako to je skvelé, keď človek behá bez bolesti. A aký je rozdiel keď bolia len svaly z tréningu a máte svalovicu a keď bolí niečo zo zranenia. Bolesť zo zranenia navyše spôsobuje zhoršenie psychiky, tá spôsobuje ďalej ....   

Na 8 km som si uvedomil, že som začal spomaľovať v tempe kráčania. Vravím si: "krívať môžem pomaly, ale aj rýchlo, bolesť je pritom rovnaká." Tak sa stalo, že som pridal a dal 9 km najrýchlejší. Bolo to aj možno terénom, kde sa už bežalo skoro po rovine. Ja som samozrejme len kráčal.

Na 10 km ma čakala Evka. Keď ma uvidí vraví hneď na povzbudenie skvelú hlášku „Nevzdávaj to“. Hodím na ňu vražedný pohľad. Veď keď som to nevzdal doteraz, tak predsa teraz by som to neurobil. 900 m do cieľa, hudbu počuť z festival arény, už len posledných 5 prekážok pred sebou, to aj keby som sa mal plaziť, to dám.  
Nakoniec som došiel do cieľa v čase 2 hod. 47 minút. Čuduj sa svete nebol som celkovo posledný. Asi som dostatočne rýchlo krivkal:o), alebo nás tam bolo viacero bojovníkov samých so sebou a bol som o pár krokov lepší.

Celkovo dokončilo závod 1459 ľudí, Miloš celkovo 1424,
Celkovo dokončilo závod mužov 1077, Miloš v mužoch 1062.
3 nezdolané prekážky: Ballence Beam, Twister a Olympus

Idem si dať do poriadku obe kolená, hlavu a vidíme sa na ďalších pretekoch vo Váci.